Už niekoľko rokov milujem svojho ex. Nemám to v sebe stále uzavreté, rozišli sme sa náhle dá sa povedať z minútu na minútu, potom už sme spolu o tom nehovorili. Je to viac ako 6 rokov a nemôžem sa s tým stále zmieriť. Obaja máme rodinu s niekým iným a najhoršie na tom je, že sa schádzame všetci spoločne, ale nikto to nevie a obaja robíme, že nič medzi nami ani nebolo. Najhoršie na tom je, že keď sa vidíme, stále po mne pozerá a ja po ňom, hľadíme si uprene do očí, využijeme vždy situácie keď nikto nepozerá, aby sme sa na seba mohli pozrieť. Je to celkom vtipné.
Kedykoľvek ho vidím, mám ho potom v hlave, ráno keď sa prebúdzam, keď zaspávam tak každý večer, si prehrávam v hlave aké by to bolo. Netúžim po sexe s ním, túžim po pevnom objatí, aby som cítila jeho tlkot srdca. Nič viac si neželám iného. Viem, že už spolu nikdy nebudeme, ublížilo by to veľmi ľuďom a aj deťom a to nemôžeme dopustiť. A ja sa stále pýtam, prečo na mňa stále pozerá a flirtuje so mnou. Je to jeho povaha alebo stále ku mne niečo cíti a dáva mi nádej, že má na mňa aj myšlienky, to naozaj neviem. Myslím si, že to vie veľmi dobre, že ho stále mám veľmi rada a že naňho myslím, ale prečo mi takto ubližuje?
Chcem už raz a navždy ho vymazať z hlavy, ale nejde to… Kedysi, keď sme ešte boli spolu, tak sme sa rozišli kvôli tomu, že naši rodičia z oboch dvoch strán nechceli, aby sme boli spolu. Teraz sa na to ale spätne pozerám a hovorím si, že to bola veľká chyba a že sme našich rodičov vtedy nemali počúvať. Už si neviem rady, stále sa mi po ňom cnie, myšlienkami som stále pri ňom. Vzťah a manželstvo, ktoré teraz mám, udržujem len kvôli deťom a kvôli zvyku. Nie je tam taká tá iskra, chtiac, ani v sexe si veľmi nerozumieme, čo je tiež ďalšia vec, ktorá mi hrozne veľmi chýba, ale keď sa pristihnem pri týchto myšlienkach, vlastne sa hrozne veľmi za ne hanbím a najradšej by som ich dala z hlavy preč.